Územie, na ktorom sa dnes nachádza Diaková, v najstarších časoch patrilo k sklabinskému hradnému panstvu. Sklabiňa patrila v prvej polovici 13. storočia k najväčším a najľudnatejším dedinám v Turci. Už pred tatárskym vpádom v rokoch 1241-1242 sa relatívna nadpopulácia poddaných Sklabine vyčlenila zo svojej materskej obce a začala obrábať polia na západnom pomedzí jej chotára, na ktorých si vystavala sedliacke dvory. Z tejto starej – dcérskej osady Sklabine, daroval kráľ Belo IV. v roku 1242 časť jej majetku Dražkovi a Mikulovi. Z nej vznikli dnešné Dražkovce. Ostatná časť osady zostala i naďalej súčasťou chotára a majetku Sklabine. Z tejto časti sa neskôr vyvinula samostatná dedina Diaková. Pritom Diaková je „dedičkou“, t. j. priamou pokračovateľkou menom neznámej dediny spred 13. storočia, čo znamená, že je de facto staršia ako Dražkovce.
Prvou písomnou zmienkou o Diakovej, je listina Ľudovíta I. Turčianskemu konventu. Zachovala sa len v odpise Žigmunda z roku 1430, dnes je uložená v Budapešti a spomína sa v nej spor o chotárne hranice v roku 1348. Diaková dostala meno po svojom prvom zemianskom vlastníkovi, ktorým bol vzdelanec – notár župana Donža – literát Pavol zo Zorkoviec. Pre latinský termín literát sa v maďarčine používalo slovo „diák“, ktoré v stredoveku označovalo človeka znalého písma. Pavol zo Zorkoviec sa Diakovej zmocnil bezprávne, počas vlády župana Donža, ktorému bol notárom. Obec ale po odchode Donža z Turca Pavol stratil. On, ani jeho potomkovia, vedomí si toho, že sa tejto osady zmocnili násilím, si nikdy nerobili nárok na jej majetok a Diaková sa stala príslušenstvom Sklabinského hradu. Keďže Diaková bola len malou poddanskou dedinou, zo závislosti na spomínanom hrade sa nemohla vymaniť a po bitke pri Moháči v roku 1526 spolu s ním pripadla Révaiovcom. Pod ich dedičnou vládou sa v Turci od polovice 16. storočia zhoršovala situácia poddaného ľudu. Révaiovci mali v roku 1570 v Diakovej 5 daňových jednotiek, v roku 1610 už len štyri porty. Diaková v tom čase mala aj svojich zemianskych predstaviteľov – rodinu Hrabovských.
V roku 1715 a 1720 žilo v dedine osem poddanských rodín, medzi ktoré patrili: Ján Murček, Miloš Tupý, Ján Ivaška, Juraj Tupý, Juraj Kohút, Juraj Ivaška, Juraj Ivančan, Ondrej Dianovský, neskôr Ondrej Sokol. V roku 1785 mala Diaková 23 domov a 123 obyvateľov. Poddaní mali v užívaní štvrtinu pôdy, za čo museli zemepánovi odrobiť 70 dní mužskej práce a 20 dní na kočoch. Práca na panskom bola ťažká a namáhavá. Svoje odpracované dni si poddaní značili na štvorhrany krížikmi, ktoré sa volali rováše. Okrem toho museli platiť daň aj katolíckemu farárovi vo Svätej Helene, a to i napriek tomu, že väčšina z nich boli evanjelici.
Pomery v 19. storočí boli pre náš ľud ťažké najmä preto, že dochádzalo k pomaďarčovaniu slovenských obcí. Keď v roku 1848 vypuklo povstanie proti maďarským pánom, zúčastnili sa ho aj dvaja občania Diakovej – Dianovský a Kohút. Veľkou pohromou pre obec bol mor, ktorý vypukol v roku 1875. Postihnutí od bolesti veľmi kričali, celkovo naň zomrelo 25 ?udí. Obec tiež v tomto období častejšie postihovali požiare.
Začiatok 20. storočia bol poznačený 1. svetovou vojnou. V nej padli 20- ročný Pavol Ivaška, Jozef Kohút, 25-ročný Ondrej Dianovský, 34.ročný Pavol Dianovský. Vojnovým invalidom sa stal Jozef Murček. Hospodárske pomery občanov boli ťažké. ľudia zakopávali obilie do zeme, aby im zostalo niečo aspoň na siatie. Bežné bolo vysťahovalectvo za prácou do cudziny. Do Ameriky sa vysťahovali Juraj a Jozef Dianovskí, Jozef Ivaška, Ján a Ondrej Jašek, Juraj a Pavol Kohút, Jozef, Anna a Zuzana Majtáčovci Ján a Zuzana Mitíčovci, Juraj Murček, Ján Sokol a Ján Sokol. Späť sa vrátili len piati. Iní Diakovčania sa živili ako olejkári alebo podomoví obchodníci. Za prácou dochádzali na Ukrajinu alebo do Ruska. Boli to Ján Jašek, Ondrej Ivaška, Gustáv Mitíč a Jozef Ivaška, ktorého neskôr zavraždili.
Po vzniku Československa sa životné podmienky našich občanov len pomaly zlepšovali. takmer všetci obyvatelia obce pracovali na pôde. Dorobené produkty predávali na trhu v Martine. Tí občania, ktorí dosahovali menšie výnosy pôdy, nemohli z nich vyžiť, a preto odchádzali za prácou do martinských tovární. Práve oni sa stali nositeľmi pokrokových myšlienok. Spolkový život sa sústreďoval v Dobrovoľnom hasičskom zbore, ktorý bol v Diakovej založený v roku 1882 a obnovený v roku 1923. Veľkou udalosťou bolo vystavanie strážnice v roku 1929 v hodnote 18 000 Kčs. V roku 1936 bola dedina pripojená na elektrickú sieť.
Po vypuknutí 2. svetovej vojny v nej bojovali Jozef, Ondrej a Miloš Sokol, neskôr Ladislav Jesenský a Jozef Majtáč. Obyvatelia Diakovej popri povinnostiach vyplývajúcich z pomoci povstaleckej armáde urýchlene žali a zberali úrodu. Pri mlátení obilia u Pavla Sýkoru v septembri 1944 si útočiaci Nemci pomýlili kúdol prachu od mláťačky a začali mínometnú paľbu na obec. Zraneniam podľahlo 6-ročné dievčatko- Anna Vanková. Nemci pred ústupom z Diakovej zobrali trom občanom konské záprahy a zamínovali pole v Náhusí. Posledné zvyšky nemeckej armády odišli z obce 10. apríla 1945.
